Hodnotenie blogu:

"Moje" krásavice

Denno-denne cestou do roboty, keď vystúpim z autobusa, chodím cez takú „divočinu“ s obytnými paneláčikmi a domčekmi uprostred. A tam žije niekoľko mačičiek. Pravidelne ma čaká na schodíkoch vedúcich od autobusovej zastávky k paneláčikom jedna strakatá, čierno-biela, s bielymi „ponožtičkami“ a klasickou maskou na xichtíku, najprv si pýta poškrabkať, a keď ju poškrabkám a vyhladkám, beží predo mnou. Keď zašuchocem igelitkou, v ktorej im nesiem dobroty, spoza roha dobehnú jej čierne kamarátky, pardon, jeden je kocúrik. Sú tam 4 černule, ale nie vždy dobehnú všetky. Niekedy nedobehne z nich žiadna, ale keď vyjdem až k paneláčiku a zavolám, temer vždy sa objavia. Niekedy 1, inokedy všetky 4...občas sa z druhej strany priplichtí bojazlivý strakatý čierno-biely kocúrik, a tiež sivá pruhovaná cica, ktorá sa pred pár mesiacmi, podobne ako jej strakatá a tiež čierne kamarátky, podrobila sterilizácii.
Vždy mám radosť z toho, keď prídu, a teší ma, ako im chutí...zvykla som si tade chodiť každý pracovný deň v akomkoľvek počasí, lebo aj „moje“ micky si na mňa zvykli a predstava, že čakajú zbytočne, nie je ktovieako príjemná.
Dnes ráno som išla obvyklou cestou, a ako väčšinou, "moja“ strakatá krásavica s ponožtičkami dobehla a tri černuľky za ňou a o chvíľku si už veselo pochutnávali na kuracinke...a tak som spokojne pokračovala ďalej. A keď som zahla k ďalšiemu paneláčiku a prešla kúsok ďalej, na konci cesty už zďaleka som uvidela niečo divné na ceste. Skoro mi až slzy vyhŕkli, keď som sa priblížila...na ceste ležala jedna z „mojich“ černulí. Jediné, čo mala celé, bola hlavička...už bola mŕtva. Dúfam len, že netrpela a umrela hneď ako ju ten blázon zrazil. Bol to veľmi smutný pohľad. V tejto uličke by aj tak autá mali chodiť pomaly, je tam taká dosť ostrá zákruta, tak nechápem, ako sa to mohlo stať. Nechápem, ako je to možné...nemohol na ňu zatrúbiť? Musel sa hnať? Kam sa tak náhlil?
A to som si myslela, že v týchto končinách jediným nebezpečím je otrava od ľudí. Že tam micky majú takmer raj.
Nemajú.
Na jednej strane sa človek stará o ne, aby im aspoň ako sa dá, zlepšil život a pomohol prežiť, a na druhej, zasa je to človek, čo je najväčším nebezpečenstvom pre ne, čo im znepríjemňuje a dokonca ohrozuje ich život.
Neviem, čo ešte k tomu napísať. Neviem, čo urobiť, aby boli v čo najbezpečnejšom prostredí, ako ich ochrániť. Netuším, čo robiť, aby už žiadnu ďalšiu nestretol bezohľadný človek.
Ale naďalej budem tade chodiť, aj keď mi niektorí ľudia nadávajú napriek tomu, že im vysvetľujem, že tieto mačky sú zdravé a nebudú sa premnožovať, lebo sú sterilizované. A budem im naďalej nosiť na prilepšenie niečo dobré, čo majú radi, kým tam bude čo len jedna.
Utešuje ma len to, že kým ich niekto neotrávi, nezrazí alebo nejako inak ich nesprovodí zo sveta, majú voľnosť a svoju slobodu a netrpia hladom a žijú si svoj slobodný mačací život. A snažím sa dúfať, že bude čo najdlhší.

Podpor autora článku, že zahlasuješ za neho na hlasovacích stránkach:

Ak chcete pridať komentár, musíte byť prihlásený.

Strana: 1