Hodnotenie blogu:

Očkov príbeh

Osud sa s týmto bielotigrovaným kocúrikom poriadne zahral. Ale aby sme začali po poriadku. Bolo to ešte v novembri minulého roka, ked sme raz s kolegovcami išli na obed do jedného učilišťa. Spokojní a najedení sme sa pobrali na firmu, aby sme sa stíhali vrátiť načas. No ako som vyšla von z hlavných dverí, zbadala som na kôpke pohrabaného lístia schúlené a spiace bielotigrované mačiatko. Stihla som ho len letmo po hlavičke pohladkať, vtedy sa prebralo, natiahlo svoje nôžky. Vyzeralo zdravo. No a už ma kolegovia naháňali, že už musíme ísť, nasadla som do auta, ale stále som na neho myslela. Ešte počas dňa v práci som spriadala plány, ako ho k sebe čo najskôr dostať. Kolega sa tam počas dňa ešte parkrát otočil, či tam náhodou nebude, no nebolo. I ja hneď po práci som tam ešte utekala ale márne, na daľší deň som tam znovu cez obed zašla a nič, po práci to isté, tak som si povedala, že mu tam aspoň granulky nechám, ak by sa náhodou vrátilo. No ako počulo zvuk padajúcich granuliek, tak vyšlo zo svojho úkrytu. ihneď som ho schmatla a utekala s ním domov.

Bola už tma a tak som sa tešila, až ho doma skontrolujem, aspoň opticky, či je zdravučký. bol to kocúrik a na to, že žil na ulici bol tlstučký, zrejme ho študenti prikmovali. Ako ťa budem volať? Murko... No po príchode domov, keď som sa dostala na svetlo, a pozrela sa do jeho očiek, až ma pri srdcu zamrazilo. Chudáčik, jeho očko bolo poškodené, mal tam rohovkový vred. Tak som s ním bežala k veterinárovi. Bol taký šťastný, že je v niečich rukách, že i počas pichania injekcií si hlasno priadol. Po 2-týždňovom braní ATB bohužiaľ musel ísť na operáciu a očko mu museli vyoperovať. A odvedy to už nebol Murko ale Očko.

Dlho o tohto kocúrika nik nejavil záujem, až nakoniec jedna pani z Bratislavy sa ho chcela ujať. V telefóne to bola úžasná pani, ktorá by pre kocúrika spravila aj nemožné. Prvé dva týždne sme si volávali a plánovali sme, že spolu pôjdeme aj na výstavu mačiek. No týždeň pred výstavou zrazu prestala komunikovať, nedvíhala telefón, neodpisovala na smsky. Bola som čoraz nervóznejšia a mala som hrozné tušenie, že sa niečo deje. Bola som i na uvedenej adrese, ktorú mi tá pani dala, no nik v tých miestach o nej nepočul. Až asi po mesačnom skúšaní po dobrom i zlom, mi prišla sms, že kocúrika dala nejakému decku bez iniciálov a aby som ju už neotravovala. A už som tušila, že s kocúrikom je zle. Neistota či je ozaj u niekoho, či ho tá osoba vyhodila späť na ulicu, keď ju omrzel, alebo čo iné s ním mohla spraviť, keď mi nebola ochotná zdvihnúť telefón. Všetci na okolí mi radili, zmieriť sa s tým, že už o ňom nebudem mať informácie. Ani neviem čo ma tak hnalo a dávalo mi silu to nevzdať, akoby som bola s Očkom v spojení. Našťastie vďaka televízii JOJ, ktorá odvysielala reportáž o Stratenom Očkovi, sa mi ozvala jedna pani Evka, že takého kocúrika videla v skupinke mačičiek, ktorú chodí pravidelne kŕmiť k jednej škôlke vzdialenej pár kilometrov od údajnej adresy, kde sa mal nachádzať. Ešte v ten deň som sa s pani dohodla, aby kocúrika chytila a vzala k sebe a ja si po neho večer prídem. Stále som nemohla uveriť, že som mala to šťastie a Očko sa ozaj našiel, hlavou mi behali myšlienky, že to on nebude, že to šťastie mať nebudem. Tieto zmiešané pocity radosti a obavy vyústili do plaču. Nemohla som sa dočkať konca pracovnej doby.

Keď som sa s pani stretla, bola to veľmi príjemná osôbka a kocúrika mala vo veľkej cestovnej taške. Netrpezlivo som ju otvorila a ... ano bol to on - nohatejší, zaprášený a pochudnutý, ale predsa on. Zrejme si ma pamätal, pretože sa ihneď rozpriadol. Bol to neopísateľný pocit úľavy, keď som ho už mala opäť u seba a vedela, že už je v bezpečí.

Teraz už len nájsť niekoho, kto ho bude mať rád už navždy a nikdy nezradí jeho dôverčivé srdiečko...Ak je niekde medzi vami niekto taký, môže ma kontaktovať na 0915 730 688 alebo lucia329@gmail.com.

Podpor autora článku, že zahlasuješ za neho na hlasovacích stránkach:

Ak chcete pridať komentár, musíte byť prihlásený.

Nebol pridaný žiaden komentár.