Hodnotenie blogu:

Spomienka na Selinku

Tak kde začať... no asi tam, ako sa k nám Selinka dostala...

Jedného chladného novembrového večera som sa po práci stavila ešte na menší nákup. No ako to býva zvykom z menšieho nákupu bola zrazu plná veľká igelitka. A na moje šťastie mi môj autobus, s ktorým sa vždy zveziem domov s ťažkým nákupom, pred nosom ušiel... Celú cestu som nadávala, pretože som si zabudla doma rukavice a od Tesca k mojej bytovke to trvá tak pol hodinu, a s ťažkým nákupom moje ruky vnímali chlad silnejšie. Ako si tak idem a nadávam, zrazu začujem jemné zamňaukanie. Zrazu sa z mojej ťažkej igelitky stala zanedbateľná váha a moje uši za zmenili na radary snímajúce odkial začuli to zamňaukanie... o chvíľu som to začula znova ale o niečo hlasnejšie, chodila som po parkovisku a čičíkala. Čo si o mne mysleli ľudia nechcem ani pomyslieť. Mňaukanie sa zosilňovalo, až som ho počula celkom jasne, zohla som sa a pod autom sa krčilo niečo bielofľakaté. V tme sa to nedalo poriadne identifikovať. Natiahla som ruku k mačiatku... trošku cúvlo pod auto, tak som odložila nákup a čupla som si a volala ho späť k sebe. Zrazu bolo na druhej strane auta, tak som i ja auto obišla a s milým úsmevom som k nemu znovu natiahla ruku. Tentokrát už neuhlo. Zrejme bol hľad vačší ako jeho strach a tak sa mi dalo vziať na ruky. Vtedy som rýchlo zdrapla nákup a upaľovala domov. I keď to bolo len 5 minút k domu, mala som čo robiť, mača bolo neposedné a s ťažkým nákupom sa mi s ním zle narábalo. Si skúste predstaviť, ako oboma rukami si na sebe pridržiavam toho malého nešťastníka asi vo výške pŕs a na jednej ruke mám zavesený nákup, do ktorého som pri každom kroku kopla kolenom a tým ho rozhúpala...človek, ktorý by ma v ten večer pozoroval, by sa riadne pobavil...

No a konečne sme doma... doma ma moji dvaja chlpáči, 2-ročná Micinka a ročný Skumik privítali sykotom. Ihned zaregistrovali, že domov som neprišla sama. Ako prvé som utekala do kúpeľne, kde som mača zavrela. Zhodila som zo seba kabát a utekala naložiť do misky trochu konzervičky, aby sa zatiaľ napapalo, kým ja vybalím veci. Položila som misku s konzervičkou v kúpeľni na zem a rýchlo som išla skontrolovať, čo za zašednuté bielokorytnačinové čudo som to priniesla domov. Bola to mačička, mala ulepený nufáčik od soplíku a zakarpinkované očká a sem-tam prebehla jej srsťou blška. Po tejto vizuálnej kontrole som usúdila, že nič života ohrozujúce jej nehrozí a tak som ju položila k miske. Bola som tam s ňou zatvorená sama, aby sme mali kľud, no i tak z druhej strany dverí bolo počuť funenie a snaživé nasávanie neznámych pachov mojich chlpatých usadlíkov. Mačičku som položila do umývadla a narýchlo cvakla mobilom, aby som mojej polovičke mohla zvestovať, koho máme doma. Našťastie bol v robote na poobednej a tak som mala čas do pol jedenástej mačičku vypulírovať a vyvoňať. Keď som mu mms-sku s fotkou odoslala, obratom mi napísal: Dúfam, že to je len prefarbená Micinka!! Vedela som že to zrejme nebude z jeho strany až tak príjemná správa, že máme nového spolubývajúceho...

Po okúpaní a odblšení som zatiaľ stále bezmennú mačičku vložila do wecka. Koľkú radosť mi spravila tým, že sa ihneď vyčúrala... po úspešnom absolvovaní WC-potreby, som spustila počítač, aby som okukla nejaké mačacie mená, žiadne ma nezaujalo, až som zbadala meno Cela, už som len C zmenila na S a Selinka bola na svete. Počas hľadania vhodného mena, mi pekne asistovala v lone. Potom som Selinku vzala a išli sme do obývačky spraviť si pohodlie, ľahla som si na gauč a ju si položila do lona a keď s dôverou na mne zaspala, vedela som, že ju už nedám. Skumík a Micinka nervózne chodili okolo nás a snažili sa zavetriť, čo to za tvora mám na sebe...

Takto sme s napätím očakávali príchod mojho drahého z práce. A je to tu... štrngot kľúčikov a dvere sa otvárajú. Pozrel na Selinku , pozrel na mňa, obe sme mali v tvárach skormútený výzor, pre ktorý nám nemohol začať nadávať. Sprvu bol odmietavý, ale po dlhom prehováraní bolo Selinkine miesto v našej rodine zabezpečené.

Na druhý deň som v práci nemohla obsedieť, chcela som sa venovať novému členovi, a tak mi drahý urýchloval čas posielaním fotiek do práce. Tí dvaja sa veľmi rýchlo spriatelili. Čo sa o Skumíkovi povedať nedá, ten bol na ňu dlho dlho protivný. Jeho majetnícka povaha voči mne mu nedovoľovala prijať Selinku medzi nás. Chlapec zabudol, že tiež bol raz donesený z ulice a potreboval uchýliť a vtedy ho nik z domu nevyhadzoval. Táto jeho zatrpknutosť voči nej ho držala dobé 4 mesiace. I keď boli chvíľky kedy sa spolu hrávali, teda či to bola hra aj so Skumíkovej strany, doteraz s určitosťou neviem povedať.

Selinka bola úžasná mačička, zrejme najprítulnejšia čo sme kedy doma mali. Bolo totaké lepidlo. Pri všetkom mi robila spoločnosť, v noci spávala pri mne v tesnej blízskosti. No i za tých 5 mesiacov čo bola u nás ju chuť do jedla neopustila, stále sa správala, akoby jedla na ulici a čo nezje, niekto iný jej zožerie. Preto sme jej vraveli aj "žracia mašina". Fakt... nie je to prehnané ani nadnesené. Zjedla všetko čo nezjedlo ju. Jednoducho bola vo všetkom jedinečná.

No bohužiaľ je tu to "bola"... doteraz si neodpustím, že som sa o ňu nedokázala postarať. Ale pekne poporiadku... jednej noci, som si všimla, že je o niečo zklesnutejšia a keď som ju chytila zdala si mi by nejaká teplejšia ako inokedy. Rýchlo som jej zmerala teplotu, mala 39. Povedala som si, že uvidíme do zajtra, možno to je len chviľkové. Ráno to s ňou nevyzeralo nejako horšie, tak som s obavami išla do práce s tým, že sa vypýtam o niečo skorej, a zbehnem s ňou k veterinárovi. V práci ma šéf pustil o hodinu skôr, a tak som len odrátavala čas, kedy môžem vyraziť... ale čas akoby stál a 15.30 nie a nie prísť... Môj priateľ mal rannú a čakala som na telefonát, aby mi opísal situáciu doma. A tak sa aj stalo, o 14.20 mi zvoníl telefon, zdvihla som ho... celá som zmeravela. Vraj Selinka sa nachádza pri miske s vodou a nehybne tam leží. Nezmohla som sa na nič iné, len na: "letím domov" a položila som. Utekala som za šéfom, že nutne musím odísť, nech sa nehnevá, že ostanem na ďalší deň dlhšie a dorobím zameškané. Našťastie súhlasil. Snáď za sekundu som bola zbalená aj odpípnutá. Prvé kroky mierili do lekárne, kúpila som 2 striekačky, napadlo mi, že Selinka bola smädná, ale zrejme sa nevládala napiť... po ceste domov som volala priateľovi, nech mi nachystá prepravku, že s ňou pojdem k veterinárovi a nech mi zistí čo najrýchlejšie autobusy alebo vlaky. Cestu domov, ktorá mi inokedy trvala 25 minút, som ani neviem ako stihla za 10 minút.

Keď som doletela domov, Selinka bola zalezená pod posteľou, vytiahla som ju, dala jej napiť cez striekačku a ponáhľala na autobus. Všetko sme stíhali. Otec potom pre mňa prišiel na stanicu a zaviezol ma k veterinárovi. A tu sa to začalo všetko kašľať. Na veterinára sme museli cez hodinu čakať, kým bol schopný sa dopraviť do ordinácie. Selinku som neustále utešovala v náručí. Bolo hrozné pozorovať ako slabne. Tá hodina vyzerala snáď ako večnosť. Pri pohľade na ňu sa mi slzy tlačili do očí, ale stále som verila, že to zvládneme a Selinka bude opäť v poriadku. Akonáhle dorazil doktor a Selinku sme položili na stôl, dostala sa do šoku. Snažil sa ju rýchlo zavodniť infúziou, nachystal inkubátor, ale kým zaviedol infúzku, Selinka posledný krát vydýchla. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Do konca života si budem vyčítať, prečo som neukecala šéfa aby ma pustil skôr, prečo som nešla inému veterinárovi, prečo som nezavolala veterinárovi skorej, že som na ceste, aby dokázal rýchlejšie prísť, prečo som... ak by sa tak dal čas vrátiť a spraviť to všetko inak...

Je to už takmer rok, čo nás Selinka opustila, ale i teraz mi slzy tečú pri pomyslení na ňu. Selinka bola jednoducho moja zázračná mačička. Hrozne mi chýba. Za toho necelého pol roka čo bola u nás, si ma neuveriteľne získala... Nikdy na ňu nezabudnem, stále bude mať svoje miesto v mojom srdiečku... len dúfam, že mi dokáže raz odpustiť...

Podpor autora článku, že zahlasuješ za neho na hlasovacích stránkach:

Ak chcete pridať komentár, musíte byť prihlásený.

Nebol pridaný žiaden komentár.