Hodnotenie blogu:

10

Dve kapitoly z nášho spolužitia s mačkami

Kapitola 1: Ako som sa dostala k mačkám...

Začalo sa to tým, že ujo u nás na dvore v senníku objavil potkana. Poviete si – na dedine žiadny zázrak. Po pár dňoch skúmania a vedeckého zhodnocovania sa mi však podarilo skonštatovať, že nejde o potkana, ale o maličké, možno päťtýždňové mačiatko. Nech je nám odpustené, ale snáď nás ospravedlní to, že sme odjakživa boli zanietení psíčkari a nie zanietení mačkári.

Z potkana sme síce nadšení neboli, ale nové mačiatko v našich kruhoch spôsobilo rovnako prinajmenšom rozpaky. Najrozpačitejšie sa tváril náš Baruš, sedemdesiatkilový novofundlanďan, ktorý sa odjakživa tváril ako kráľ dvora - a čo si budeme čo nahovárať, pri porovnaní jeho a mojej váhy ako jeho paničky ním aj jednoznačne bol.

Malé čierne klbko nás od prvých okamihov jeho objavenia považovalo priam za strašidlá. Za ten živý svet si nechcelo dať vysvetliť, že už konečne chceme prestať hovoriť mu „to" a neustále pred nami utekalo. No čo, aj tak sme počítali s tým, že mača ako prišlo, tak aj odíde.

Ku podivu, čierne klbko neopúšťalo priestory senníka a po pár dňoch sa dokonca odvážilo vyliezť na slniečko /samozrejme keď sa niekde mihli dvojnohé strašidlá, už aj prášilo preč/. Krotiteľské metódy môjho bratranca, založené na žrádielku /fakt primitívne, ale účinné/ však spôsobili, že mačiatko zhruba po dvoch týždňoch začínalo dvojnohé strašidlá považovať za niečo, čo teda bude akceptovať – keď už musí...

A tak jedného krásneho dňa sa malé čierne klbko začalo s dvojnohými strašidlami hrať. Ešte stále sme mačiatko oslovovali „to" - s výnimkou mojej mamy, ktorá ho oslovovala „diabol" kvôli čisto čiernemu kožúšku - odhalenie však už bolo len otázkou času. Konečne sa mi podarilo mača vziať na ruky. Hups – máme mačičku!

Pravdupovediac, moc nadšená som z toho nebola - mačka na dvore bez príslušných opatrení nie je žiadna výhra. Avšak – v prvé dni sme aj matne uvažovali, že ju dáme k ujovi, ktorý mačku chcel – aj napriek tomuto „hendikepu" sme vedeli, že Morgiana /takto ju prekrstila z „diabla" opäť moja mama/ už od nás neodíde.

Už menej presvedčený o potrebe prítomnosti mačaťa na dvore bol Barry. Len čo sa Morgiana osmelila a začala chodiť aj mimo senník, Barry okamžite svojím vreskotom dal najavo, čo si o mačkách myslí. Ani omylom si nechcel dať vysvetliť, že zvieraťom číslo jeden je pre nás stále on – chvalabohu /pre nás a pre Morgianu/, mal vyčlenený svoj priestor na dvore, takže naháňať ju nemohol.

Morgi, aj keď spočiatku pri brechote utekala, veľmi rýchlo zistila, že po reve nenasleduje žiadny útok a tak Barryho snaženie začínala postupne jednoducho ignorovať. Zistila, že minimálne polovicu dvora a celú záhradu má len a len pre seba a podľa toho sa aj začala správať. Barry, vidiac, že krpaňa si z jeho brechotu nič nerobí a ujde akurát vtedy, keď ju opľuje a aj to maximálne len pobehne tak o jeden meter, postupne rezignoval.

Od tohto okamihu sme však mohli pozorovať evidentné zbližovanie nášho havkáča s naším mňaukáčom.
Po pár týždňoch sme mohli už len sucho skonštatovať, že Morgi trávi podstatne viac času v Barryho polovici dvora - naháňaním sa pomedzi Barryho labky, chytaním jeho nosa alebo len strpením Barryho oblizovania svojho kožúška - než vo svojej a nám bolo jasné, že toto malé stvorenie sa u nás už definitívne zabývalo.

A ja som začínala tušiť, že od tohto okamihu ma budú mačky po boku psov sprevádzať po celý môj život. Vedela som to pri narodení nášho prvého vrhu mačiatok, pred návštevou prvej mačacej výstavy, vedela som to pred zaobstaraním si prvého kocúrika k nám do bytu, vedela som to pred zaobstaraním si druhého kocúrika k nám do bytu.

Takže takto som sa na staré kolená nechala zpsychopatizovať. Dosť čo mi hrabe zo psov celý život, začalo mi hrabať aj z mačiek. Ale v tom dobrom slova zmysle. A za toto všetko vďačím v podstate potkanovi.


Kapitola 2: Ako som k mačkám dostala mojich fotríkovcov

Už pred návštevou mojej prvej výstavy mačiek som presne vedela, ako to so mnou dopadne.
Aj dopadlo. V podstate takmer hneď v deň výstavy som bola rozhodnutá, že chcem mačku aj doma. Asi o dva týždne som si bola svojho „vyvoleného" obhliadnuť.
Keďže však stále bývam pod jednou strechou s rodičmi, bolo treba patrične pripraviť aj ich. A tu narazila kosa na kameň.

Moja mať síce po skúsenostiach s Morgianou a jej synátorom Morgothom si za tú krátku dobu mačky dosť obľúbila, avšak prekonať jej posadnutosť čistotou sa mi javilo ako dosť ťažký oriešok.
No ale čo sa týka otca, v jeho prípade nešlo o oriešok, ale hneď kokosový orech. Len čo som opatrne nadhodila, že chcem mača, hneď som si samozrejme vypočula celú prednášku – o tom, že „mačka do bytu neexistuje, to si vyhoď z hlavy, všetci chodíme do práce, tak kto by sa o ňu staral, bude nám kadiť a čurať po byte a ja mačky vôbec nemám rád". Koniec.

No, pomyslela som si svoje a asi o dva týždne som išla na poštu zaplatiť zálohu za krásneho exotického kocúrika. Takto teda prebehla moja „príprava" rodičov na príchod nového člena rodiny.
Mamina sa s mačkou v byte postupne začínala zmierovať, tatko ale pri každej príležitost nezabudol pripomenúť, že „on mačky neznáša". Dávať jesť kocúriskovi rozhodne neplánoval, rovnako ako čistiť po ňom hajzlíky a „bude samozrejme zavretý len v tvojej izbe a na chodbe, inde prístup mať nebude!!!".

Fotrík mal smolu, že ho poznám ako hodinky, takže podobné „argumenty" ma nerozhádzali ani v najmenšom.
Prišiel deň D. Zatiaľ čo ja /s otvoreným nadšením/ a mama /so skrývaným nadšením/ sme pripravovali mačacie záchodíky, otec frflal už od rána na celý svet.
Priznám sa, bola som zvedavá, ako zareaguje na malé mačacie klbko, ale predtuchu som mala už dávno.
Nesklamala ma. Len čo Boyo suverénne vypochodoval z prenosky, tatko hneď kľačal na kolenách a nasledoval po štyroch kocúrika všade tam, kam išiel, kocúrik sem – kocúrik tam. Viac sa ho Boyo nezbavil. Prvé dni som konečne zažila, aké je to nebyť jedináčikom a mať mladšieho súrodenca. Kocúrik bol samozrejme stredobodom pozornosti oboch rodičov. Keď im milostivo prejavil čo len najmenší náznak priazne, naši sa vznášali v siedmom nebi.

Po tejto skúsenosti som im smelo predostrela, že o dva týždne tu budeme mať ďalšieho kocúrika. Vôbec neprotestovali.
A ako to u nás vyzerá dnes? Boyo a Bruno majú samozrejme prístup do celého bytu, najradšej sa vyvaľujú v spálni na posteliach. Keď majú siestu, rozpráva sa u nás zásadne len v zvukovej hladine s frekvenciou pod 16 Hz /infrazvuk/, aby sa kocúrikovia náhodou nezobudili. Zo stolov sa dali preč „všetky nepotrebné veci, na ktoré beztak len sadal prach", aby sa kocúrikovia mohli v lete na stoloch nikým a ničím nerušení chladiť. Korytnačky a andulky, ktoré mama chce dať z domu už aspoň desať rokov, už preč dať nemôžeme, lebo ich sledovanie je obľúbenou zábavkou kocúrov. Mame už nerobí problém poutierať chlpy zo stola alebo semtam dvihnúť z koberca hovienko, ktoré sa Brunovi zachytí na srsti na zadných labkách. Dokonca!!! tatko začal pravidelne vysávať celý byt, aby nošteky našich kocúrikov nedýchali prach a nekýchali.

Takže takto to teda u nás vyzerá. Ešte chvíľu a budem sa musieť odsťahovať. Mačky predsa potrebujú – oficiálne – mať aspoň jednu izbu len pre seba...

Pridal: ladymacbeth | 05. júla 2007 o 16:08 | Počet zobrazení: 2843

Podpor autora článku, že zahlasuješ za neho na hlasovacích stránkach: pošli na vybrali.sme.sk


Ak chcete pridať komentár, musíte byť prihlásený.

Váš nick:
Heslo:

Strana: 1

PAKO | 20. júla 2007 o 15:27

Áno, áno, uznávam, že túto grandiozitu som asi málo pramálo vychválil. Shakespeare si naozaj môže gratulovať, že sa nedožil týchto vzácnych chvíľ; naozaj by chtiac nechtiac musel skloniť šiju pred ladymacbeth a jej literárnou fantáziou. Tak čakáme ďalšie diela ó Ty kráľovna pera.

ladymacbeth | 19. júla 2007 o 12:18

Pako :D:D:D!

PAKO | 16. júla 2007 o 22:32

Grandiózne, nikdy som nečítal lepší literárny počin. Dostojevský sa môže schovať do oného...

ladymacbeth | 14. júla 2007 o 19:07

To mi je ľúto, na najbližšej výstave psov Ťa na nejakú pozvem:D!

lucik | 14. júla 2007 o 14:04

kvoli tebe mi prihorela palacinka.. nie na cernoska, na krovaka!

Andrea | 05. júla 2007 o 22:49

Skvelé! :-)